Nechodím do chrámu, ja sa modlím doma…
Alebo prečo vlastne potrebujeme chrám?
Chrám, to je dom Boží, miesto samotnej prítomnosti Boha. Chrám je posvätné
miesto, ktoré sám Boh určil na modlitbu. V prvých časoch, v Starom Zákone, pri
patriarchoch, ako boli Adam, Noe, Abrahám a ďalší, sa bohoslužba vykonávala na obetných
miestach pod holým nebom. Boli to miesta, kde sa človeku zjavil Boh, miesta kde Boh ukázal
svoje požehnanie alebo miesta, ktoré svojou veľkosťou, Božskou tajomnosťou a krásou,
mimovoľne priťahujú človeka k premýšľaniu o Božej sile, Jeho premúdrosti…. Po odchode
židov z Egypta, prorok Mojžiš počas Sinajského zákonodarstva, dostal od Boha povel
zhotoviť prenosný chrám, ktorý sa nazýva svätostánok, rozdelený na nádvorie a Svätyňu.
Chrám bol pre židov miestom, ako zachovať/podporovať povedomie
celého židovského ľudu o Jedinom Bohu. Za kráľa Šalamúna bol, namiesto svätostánkov,
postavený kamenný chrám, ktorý mal vzhľad štvoruholníka s pologuľatou strechou, bez
okien, s dvomi vysokými stĺpmi pri vchode a s väčšími okolo chrámu. Vnútro chrámu kráľa
Šalamúna bolo rozdelené ako svätostánok, závesom na dve časti: na svätyňu a Svjataja
Svjatych – oltárna časť. Šalamúnov chrám bol nakoniec zničený Nabuchodonozorom pred
babylonským zajatím. Po návrate zo zajatia, židia postavili druhý chrám podľa plánov prvého
chrámu, avšak s oveľa chudobnejšou výzdobou. Onedlho po Narodení Iisusa Christa, kráľ
Herodes skrášlil tento chrám urobil niekoľko doplnení pre čo najväčšiu podobu s prvým
chrámom Šalamúnovým. Počas svojho pozemského života aj sám Iisus Christos navštevoval
tento chrám, učil v ňom, staral sa v ňom o poriadok (dvakrát vyhnal trhovníkov z chrámu)
a o jeho blaho (sám priniesol dináre na chrám Mt.17,24-27). Svojim príkladom Spasiteľ
odobril zvyk vykonávať bohoslužby v chráme a potvrdil samotnú myšlienku potreby chrámu.
Iisus Christos sa modlil aj na iných miestach, aj Tajnú Večeru, kde bola ustanovená tajna
Eucharistie, vykonal v súkromnom dome. Počas rozhovoru so samaritánkou Iisus Christos
povedal, že príde doba, keď sa Bohu budú klaňať nie iba v Jeruzalemskom chráme, ale aj na
iných miestach.
Tak ako každý otec, tak aj Nebeský Otec, má radosť, ak s ním jeho deti komunikujú.
Do chrámu prichádzame k Nebeskému Otcovi komunikovať s Ním. Možno práve preto,
Hospodin ešte v prvých časoch Starého zákona, prikázal ľuďom postaviť prvý chrám. Mnoho
storočí po tom a najmä pred príchodom masovej tlače, bola bohoslužba pre veriacich hlavným
zdrojom poznania Svätého Písma a teologických dogiem. V tých časoch žiarili v cirkvi mnohí
ctihodní otcovia, pre ktorých bolo uctievanie Boha sladšie ako akékoľvek jedlo, a ktorí
tisícom vtedajších veriacich, osvetľovali cestu k Christovi.
,,Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“
(Mt. 18,20) Bohoslužby a zborová modlitba sú pre kresťana tým najlepším spôsobom, ako
vyjadriť svoju vďačnosť Bohu, prosiť Ho o svoje potreby a ľutovať svoje hriechy. Liturgické
texty, ktoré zostavili svätí otcovia, ktorí očistili svoje duše od vášní a boli naplnení milosťou
Ducha Svätého, môžu blahodarne pôsobiť na modliacich sa v chráme, pomáhajúc im
odpovedať na výzvu k pokániu a podporiť ich v duchovnom napredovaní. Chrám je miestom,
kde nám všetko pripomína Boha, nikto nás nevyrušuje od modlitby, či od spoločenstva
s Bohom. Okolo nás sú ikony, zobrazenia Boha, Bohorodičky, svätých na stenách (rozpisy-
fresky) a posvätené/sväté predmety.
Chrám nám aj svojim vonkajškom pripomína Boha, modlitbu, Evanjelium a zvestuje
Ho celou svojou podobou. Všetko v našich chrámoch má svoj význam pre Trojjediného Boha,
ako aj pre človeka. Každá z týchto „vecí“ nás má nabádať na spojenie sa s Bohom, avšak
nejde len o materiálne veci, ale aj o deje, ktoré sa počas bohoslúženia vykonávajú.
Samozrejme vykonávanie modlitieb doma má svoj význam, no človek žijúci v márnom svete
sa sám od seba na modlitbu nenaladí. Domáca modlitba pomáha všeobecnej cirkevnej
modlitbe, ale nijako ju nenahrádza. A áno, Boh nás všade počuje, ale chrám je zvláštne
miesto, sám Iisus ho nazval Dom Boží. Ako kresťania sa schádzame, modlíme sa k Bohu,
slúžime liturgiu, čo sa prekladá ako „spoločné dielo“. V chráme prijímame Telo a Krv Iisusa
Christa, ozajstný pokrm pre našu dušu, a stávame sa jediným živým organizmom, spojený
s Bohom a navzájom medzi sebou. preto by každý pravoslávny kresťan mal pristúpiť
k Svätému Prijímaniu. Pri bohoslužbe sýtime svoje duše slovami večného života a účasťou na
svätých tajnách dostávame neoceniteľné dary od samotného Boha. Taktiež našou účasťou na
bohoslužbách, dávame Hospodinovi svoj čas- čo je pre moderného človeka asi to
najvzácnejšie. Takto by sme mali úprimne prahnúť po stretnutí s jediným pravým Bohom,
a to je možné len vtedy, keď človek odpovedá celým svojim životom na bezhraničnú lásku
Stvoriteľa, s pokorou, a nie očakávaním, že Boh je prostriedok len pre riešenie našich
pozemských, chvíľkových problémov. Istým znakom takého stretnutia, je spomínaná úprimná
pokora človeka, vtedy sa bez akýchkoľvek argumentov stane celá jeho nízkosť pred Bohom
samozrejmou. Týmto spôsobom, človeka veľmi zasiahne stretnutie sa s Bohom, s vedomím,
že Boh miluje niekoho, tak špinavého a bezvýznamného, ako je on. A nastáva zážitok
z komunikácie so Živým Bohom, ktorý si bude pamätať na celý život, a vtedy prahne po tom
zopakovať to znova a znova. Preto chodíme do chrámu, nie kvôli ľuďom, ktorí nás tam vítajú
s úsmevom, ľudia sú rôzni, nie vždy priateľskí, nie sú ani o nič lepší ako tí, ktorí do chrámu
nechodia, avšak jediné čo nás odlišuje, je úprimné vedomie zatratenia našej duše bez Boha
a túžba byť duchovne liečení. Chrám nie je klubom duchovného sebazdokonaľovania, ale
nemocnicou pre nevyliečiteľne chorých ľudí, ktorých môže uzdraviť iba jediný lekár – náš
Hospodin Iisus Christos. Ak sme smrteľne chorí, a vieme, že existuje len jeden Lekár, ktorý
nám môže pomôcť, odmietneme takú hospitalizáciu, len preto, že v nemocnici je už veľa
podobných pacientov, že tam môžu byť zlé sestričky, či sanitár je občas opitý? Každý
poznáme odpoveď, preto v chráme nehľadajme ani nejaké rituály či asketické cvičenia, ale
Božiu milosť, ktorá najzreteľnejšie vyučuje o cirkevných sviatostiach, ktoré sa v celej svojej
úplnosti zachovali iba v pravoslávnej cirkvi. Ale Boh dáva milosť len pokorným, pyšným sa
protiví (Jakub 4,6). Takáto cesta nás vedie jednoducho dodržiavať základné pravidlá (stáť,
nosiť šatku/sukňu), až po obetavú lásku – dať život za blížneho svojho. Jedinú vec, ktorú od
nás Christos cez Evanjelium očakáva je milosrdenstvo a pokora. Nie je možné naučiť sa
takýmto cnostiam v tichu svojho pokojného domova a bez tohto učenia nedôjde ani k
duchovnému uzdraveniu, kvôli ktorému Christos prijal Kríž. Uzdravenie zo sebectva nemôže
byť bezbolestné, bolesť a utrpenie je to, čoho sa my, moderní ľudia, najviac bojíme
a všemožne sa tomu vyhýbame. „Ešte ste sa nesprotivili až do krvi bojujúc proti hriechu.
A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám zneje ako synom: Nepohŕdaj, syn môj výchovou
Pánovou a neklesaj, keď ťa tresce; lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a švihá
každého, koho prijíma za syna.“ (Žid. 12,4-6) Strach z bolesti núti človeka vyhýbať sa
komunikácii s Bohom, ktorého meno je Láska. Takýto človek, plný strachu, nepozná silu
a skutočný význam modlitby, a tak nenosí Boha vo svoje duši, ale vo vrecku, pretože je to
pohodlnejšie, môže ho vybrať, keď ho potrebuje, a takisto ho môže skryť, keď ho už
nepotrebuje. „Výhodou“ je aj to, že takýto „boh“ nevyžaduje žiadne povinnosti a môže
skutočne veľmi pohodlne sedieť v duši človeka.
Niekedy si možno povieme: načo chodiť na takú dlhú bohoslužbu, keď aj tak ničomu
nerozumiem. Vtedy je potrebné si uvedomiť, že práca je kľúčom k úspechu každého ľudského
podnikania. Už od malička sa ako deti v škole učíme ovládať základy vedeckých poznatkov,
neskôr pracujeme na získavaní určitých odborných zručností, z čoho vyplýva, že je celkom
prirodzené vynaložiť značné úsilie na zvládnutie tej najdôležitejšej z vied – vedy o záchranu
našej duše. Preto je našou úlohou v súvislosti so službou Bohu, prinútiť sa k dlhšej modlitbe,
študovať cirkevnoslovanský jazyk, liturgické pravidla a porozumieť textom a spevom. Toto
uctievanie pre veriaceho predstavuje celý svet, v ktorom sa usiluje o Boha, nachádza Ho.
Chrám nie je len dom s krížom, sú to ľudia, ktorí tvoria Cirkev a Cirkev je Telo
Christovo, On sám je jej hlavou. Je to živý organizmus, ktorý získava svoju plnosť, keď sa
spojíme. Individuálne sme členmi tohto Tela. A nie je to zápis človeka do farskej knihy, nie
kňazstvo robí človeka skutočným členom Cirkvi, ale jeho nevykoreniteľná túžba po priamom
spoločenstve s Christom, v tomto živote, aj vo večnom. Spomeňme si na príklad s prútmi.
Keď sú prúty zviazané, sú pevné, ale jednotlivo sú tenké a ľahko sa zlomia. Rovnako aj
človek, ktorý nemá silné spojenie s ostatnými členmi Christovho Tela, môže byť ľahko
zlomený, zničený. Ďalším príkladom k sile modlitby Cirkvi, môže byť predstava tehlovej
stavby. Predstavme si teda múr alebo akúkoľvek murovanú stavbu. Pri spájaní tehál nastáva
určitá synergia, t.j. súčinnosť mnohých (tehál) zvyšuje celkový výsledok. Podobne aj naša
spoločná modlitba zvyšuje účinnosť modlitby každé z nás.
Bohuznámy autor
Komentáre
Nechodím do chrámu, ja sa modlím doma… — Nekomentované
HTML tags allowed in your comment: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>